Kríza? Väčším ohrozením je znečistenie!!!

Neberie si servítku pred ústa a veci nazýva pravým menom. Boj o životné prostredie považuje za svoju najdôležitejšiu agendu. Podľa neho výsledky prinesie len celosvetová spolupráca. S  Erikom Solheimom, ministrom životného prostredia Nórskeho kráľovstva sa pre Hospodárske noviny zhováral Martin Kóňa.

Napriek prebiehajúcej finančnej kríze považujete za najdôležitejšiu otázku súčasnosti boj proti klimatickým zmenám. Prečo by sa mal podľa vás najväčší dôraz klásť na túto oblasť?
Záchrana životného prostredia je téma, ktorá je tu dnes, a je omnoho dôležitejšia, hlbšia a trvalejšia ako finančná kríza. Nie je tu žiadna šanca, že sa stratí sama od seba, reagovať musia svetoví lídri. Vidíme to v správach – silnejšie hurikány v Karibiku, záplavy na veľkých riekach... Dôsledky cítime už aj my v Nórsku, počasie je horšie a ľadovce v severnej časti krajiny sa topia. Svetoví lídri sa musia zísť v Kodani (na konferencii OSN o klimatických zmenách na prelome novembra a decembra, pozn. red.), aby našli recept, ako ďalej. Musíme stanoviť prísne ciele znižovania emisií v Európe. Vieme, že niektoré vlády majú pochybnosti, ale to je pri podobnom procese normálne. V každom prípade, prísne ciele znižovania emisií musia byť nastavené v celom rozvinutom svete. Nórsko si nastavilo cieľ zníženia emisií o 30 percent oproti roku 1990 do roku 2020.
Aby bol dosiahnutý v Kodani úspech, kľúčové je americké vedenie – hlavnú iniciatívu musí prevziať prezident USA, Európa sama nezmôže v tomto boji nič. Klimatické problémy môžu byť vyriešené len v trojuholníku USA – Európa – Čína. Čína sa pripojí, ak sa Amerika ujme vedenia. A som si istý, že Obama nezostane bokom. Dôležité je aj financovanie, potrebné sú obrovské prostriedky. Tie sa môžu získať z trhu. Ak by sa na boj proti klimatickým zmenám použili dve percentá z obchodovania s emisiami oxidu uhličitého, išlo by o sumu dvadsať miliárd dolárov. Ale nevylučujem ani iné návrhy. '

Ani v Európe nie je otázka jednotná, proti sú krajiny ako Rumunsko či Poľsko, ktoré ťaží zo svojich čiernouhoľných rezerv.
Nechcem komentovať obavy Poliakov, ale každá krajina má svoje špecifické záujmy a vždy je nutné urobiť kompromis. Európska únia zo skúseností z minulosti vie nájsť riešenia pre špecifické obavy jednotlivých členských štátov. Je dôležité uvedomiť si, že obavy týkajúce sa účinných metód na boj proti klimatickým zmenám majú aj štáty ako USA či Čína, nehovoriac o krajinách tretieho sveta. Odlišná je aj situácia prístupu k riešeniam v jednotlivých krajinách. Tu v Nórsku sa ozývajú hlasy, aby sme s redukciou oxidov uhlíka nebojovali u nás doma, ale v Číne, kde ešte treba urobiť veľmi veľa. V Spojených štátoch je názor odlišný, svoje peniaze chcú minúť doma, a nie na druhom konci sveta. Spôsoby, ako bojovať proti environmentálnym zmenám, musia vyjsť z konsenzu a byť akceptovateľné pre každého.

Nemôže súčasná finančná kríza znížiť ochotu politikov bojovať proti klimatickým zmenám? Voličov momentálne viac zaujímajú vlastné pracovné miesta ako kroky na záchranu životného prostredia, ktoré by ich mohli, naopak, ohroziť.
Myslím si, že finančná kríza nemôže byť žiadnym ospravedlnením, ak sa nevykonáva nič v prospech životného prostredia. Niektorí lídri, ktorí rozprávajú o tejto problematike, neboli veľmi ochotní riešiť environmentálne otázky ani predtým, než prišla kríza. Súčasné dianie by mali krajiny využiť na transformáciu svojich ekonomík. Z krízy musí vyjsť zelená globálna ekonomika. V opačnom prípade síce vyriešime túto krízu, ale dostaneme sa do oveľa väčšej, ktorá bude aj oveľa nákladnejšia – zmena klímy.
Dôsledkom finančnej krízy zomreli dve idey. Prvou je názor, že trhy sa môžu vyliečiť samy. Táto myšlienka zomrela rovnako ako komunizmus v roku 1989. Mŕtvy je aj názor rozšírený v prvom volebnom období Georgea W. Busha, že USA môžu riešiť celosvetové problémy. Vidíme, že aj najväčšia svetová ekonomika potrebuje načerpať sily. Amerika si nevedela vyriešiť ani vlastné domáce finančné problémy, a takisto nemôže vyriešiť problémy Iraku či Afganistanu. Len v prípade, že hlavné svetové mocnosti a ekonomiky s podporou menších národov budú pracovať spolu, môžu vyriešiť hlavné problémy sveta. To je pozitívny poznatok.

Ako môže v boji za lepšie prostredie pomôcť Nórsko?
Sme malá krajina, ale vidím viac oblastí, kde môžeme byť aktívni. Jednou z nich je lodiarstvo, kde sme svetovou päťkou. Ďalšou oblasťou sú otázky týkajúce sa Arktídy a Antarktídy. Pozval som svetových lídrov na návštevu súostrovia Špicbergy, aby sa presvedčili o rozsahu klimatických zmien. Aj skladovanie oxidu uhličitého je zaujímavou témou. Nanešťastie, v Mongstadte (rafinéria neďaleko prístavu Bergen, pozn. red.) máme najmodernejšie takéto zariadenie na svete. Hovorím nanešťastie, lebo by sme boli oveľa radšej, aby boli desiatky takýchto zariadení vybudované po celom svete. Potrebujeme túto technológiu, ale musí byť komerčne zaujímavá. Naším záujmom je aj konzervácia dažďových pralesov, na ich záchranu sme sa zaviazali prispievať ročnou sumou šesťsto miliónov dolárov v najbližších piatich rokoch.

V Nórsku máte špeciálnu daň na produkciu oxidu uhličitého. Pomáha v boji za lepšie životné prostredie?
Áno, daň platí pre ropný a plynový priemysel. Zaviedli sme ju v roku 1990 a je to veľmi dobrá lekcia. V čase jej uvedenia do praxe sa podniky sťažovali, že je likvidačná. Postupne sa tak osvedčila, že sa o zásluhy za tento nápad hádajú viacerí politici. Daň pomohla priemyslu byť v dlhodobom horizonte konkurencieschopnejším. Myslím si, že je to dobrá lekcia aj pre časy finančnej krízy – pán Berlusconi sa mýli, keď hovorí, že priemysel by sa nemal meniť. Prečo je dnes Toyota oveľa úspešnejšia ako General Motors? Preto, lebo Toyota sa v 90. rokoch vybrala cestou zmien, zatiaľ čo General Motors posielali do Washingtonu delegácie s lobingom proti zmenám. To je zásadný rozdiel – len spoločnosti, ktoré budú schopné adaptovať sa na nové výzvy životného prostredia, budú úspešné. A zaslúžia si to.

Očakávate nejaký konflikt v súvislosti s novými prírodnými zdrojmi v arktickom regióne?
Určite nie vojenský konflikt, ale očakávam tvrdé diskusie na túto tému. Keď zmizne ľad v Arktíde, komerčné prieskumy nových ropných a plynových ložísk budú omnoho lacnejšie. Navyše, otvoria sa aj nové námorné cesty. Najkratšia cesta z Rotterdamu do Jokohamy alebo Šanghaja vedie cez severný pól. Je to len niečo vyše polovice cesty cez Suezský prieplav. To, samozrejme, prináša riziká environmentálnych škôd, ale aj oveľa väčšie možnosti na komerčné využitie Arktídy. S ruskou stranou doteraz máme nevydiskutované plochy v Severnom mori. Veríme však, že sa postupne dohodneme a že podobný bude medzinárodný vývoj aj v oblasti okolo severného pólu.

Objavuje sa aj názor, že globálne otepľovanie je dôsledkom prirodzených prírodných cyklov a človek ho výrazne neovplyvňuje. Nemáte obavy, že tento názor bude pre svetových politikov pohodlnejší?
Samozrejme, na svete je veľa hlúpych politikov. Ale problém klimatických zmien treba riešiť dnes, pretože v budúcnosti bude oveľa vypuklejší a riešenia oveľa drahšie. Toto je veľmi silný argument a nie je pochýb o tom, že hlavní európski lídri, ako je Angela Merkel, Gordon Brown či Nicolas Sarkozy, si to uvedomujú a sú osobne presvedčení o vedeckých dôkazoch ľudského pôsobenia na životné prostredie. Aj George W. Bush sa v druhom volebnom období snažil ponaprávať svoje chyby z prvých štyroch rokov. Verím, že aj jeho následník bude oveľa ochotnejší spolupracovať s ostatnými svetovými mocnosťami. Situácia je dnes úplne iná, v roku 2003 by nikto nepredpokladal, že Spojené štáty budú o päť rokov odkázané na pomoc zvyšku sveta.